Ročníky, ktorým je cez 20, zrejme pamätujú, že zábava ešte nebola taká prístupná, ako je dnes. Mám na mysli to, že sme nevyužívali online svet. Jednoducho- Ak sme niečo konkrétne zháňali, tak sme sa aj nachodili a nahľadali, kým sme to našli. Domácu úlohu, knihy, videohry, hudbu, live koncerty, filmy, seriály, vtipy, články, športové výsledy,… Toto všetko sme nehľadali pomocu online pripojenia, ako je dnes zvykom. Ja som mal online pripojenie, až keď som bol druhák na strednej. Rok 2008. A náhle som si uvedomil, že všetky kapely, filmy, hry,… mám na dosah ruky. Všetky!
• Pamätám si, bez pripojenia online, som si od kamaráta požičal CD Horkýže Slíže a celé leto, každý deň som ho počúval s vedomím, že ho aj tak budem musieť vrátiť.
• Dopočuli sme sa, že spolužiak má populárnu počítačovú hru Need for speed. Každý večer mu niekto zvonil pod oknom, aby mu hru požičal. Už vtedy som považoval za pokrok, keď som si dal do PC namontovať napaľovačku a následne som mohol sebe, aj kamarátom CD napáliť a bolo naše.
• Informácie sme čerpali len z učebníc, ktoré nám dola škola. Online sme žiadne potrebné info nehľadali. A ak aj áno, tak v miestnej knižnici na pomalom počítači. To už zábavnejšie bolo učiť sa z tej knihy.
• Športové výsledky zámorskej NHL sme sledovali ráno cez teletext.
No s takýmito zážitkami by som vyplnil 4 strany. Kto má cez 20, na toto si určite zavspomína. Niekto v dobrom, niekto v zlom. Ja osobne mám pocit, že už si tých vecí, keďže ich mám na dosah ruky, nevážim. Niekedy som sa z 1 CD tešil viac. Teraz kapely, hry počúvam, hrám týždeň a už hľadám zasa niečo nové. Už si tých vecí tak nevážim. S daným predmetom, ktorý som si kedysi požičal sa vždy spájala akási spomienka. Dnes sa pripojím online, stiahnem súbor a to je všetko.
Na jednej strane si túto možnosť, mať prístup k všetkým multimédiám vážim, no na druhej sa vytrácajú tie zážitky a tá radosť z úspechu, keď som danú vec zohnal.